Yula sa narodila na západne Ravky Fjerdskej utečenkyni a Ravskému obuvníkovi, ktorí ju naučili, že dôležité je mať otvorenú myseľ aj srdce. Samotní obyvatelia Ravky sa však touto zásadou neveľmi riadili – presnejšie, vždy považovali Yulu za nebezpečnú a menejcennú, pretože má Fjerdských predkov. Preto Yula krátko po dovŕšení dospelosti imigrovala do Kerchu, kde dúfala, že korene nie sú dôležité. Zistila však, že tam zasa ide jedine o peniaze, a takú spoločnosť nepovažovala za omnoho lepšiu. I tak však ostala v Ketterdame, keďže začala randiť s „Ripleym“ (skutočným menom Corwinom, čo však ona nevedela). Stretla sa s ním v bare, kde pôsobil šarmantne a ako pravý gentleman, takže sa do neho zaľúbila.

Onedlho na to však otehotnela, a pravá tvár Marinovho otca sa začala rýchlo odkrývať. Nechcel sa oženiť, nechcel sa usadiť a len sotva ho Yula presvedčila, nech sa k nej nasťahuje. Väčšinu dní však beztak trávil mimo domu, hovoriac, že kvôli práci, čo ale bola hlúposť, pretože v tom čase bol vyberač dlhov pre jeden z gangov, čo veľa času nezabralo. Yula teda vedela, že behal za inými ženami, ale snažila sa to prehliadať, nakoľko bola tehotná a nevedela, ako by to zvládla sama. Keď sa narodil Marinov starší brat Alex, chvíľu sa zdalo, že sa otec polepšil, no onedlho sa to zasa zhoršilo, keď mama zistila, že je zasa tehotná. Otec vtedy jednoducho zmizol a mama ho už nikdy potom nevidela.

Marin sa narodil bez komplikácií, no nevedeli mu v nemocnici prideliť pohlavie, nakoľko nepôsobil ako ani jedna z tradičných možností, čo by sme v dnešnej dobe označili za intersex. Mama sa rozhodla dať mu chlapčenské meno a vychovať ho ako chlapca, keďže muži v spoločnosti majú lepšie postavenie ako ženy.

Yula sa samozrejme ocitla v ťažkej situácii, sama po pôrode s dvoma deťmi a bez peňazí, no našťastie mala istú pomoc od susedky babky bylinkárky menom Marya, ktorá ju brala ako svoju vnučku. Tá však taktiež nemala práve mnoho peňazí, a tak život nebol ľahký. Yula však vždy mala pevné nervy, čiže nezaháľala a začala pracovať ako krajčírka. To ju síce úplne nevytrhlo z chudoby, ale aspoň mali malý dom so solídnymi stenami a strechou, a zvyčajne aj čo jesť. Nemala však dosť peňazí poslať Alexa a Marina do školy, takže ich sama naučila čítať, písať a počítať, s čím začala v Alexových piatych rokoch. Nanešťastie sa však týmto ich vzdelanie skončilo, pretože rozhodne nemali peniaze na knihy – vlastne boli na tom s peniazmi tak biedne, že pomerne veľa času Alex a Marin trávili kradnutím jedla. Občas sa im podarilo ukoristiť aj nejakú tú knihu, ktorú si potom mohli prečítať a predať.

Krátko pred koncom roka 1789 Alex ochorel. Sprvu to vyzeralo iba na obyčajnú nádchu, a tak trávil celé dni v posteli s teplým čajom, no neskôr začal mať silný kašeľ, problémy s dýchaním a vysokú horúčku. Yula ho vtedy vzala do nemocnice, kde mu čoskoro diagnostikovali zápal pľúc, no nanešťastie nereagoval na žiadnu z bežných liečob. Marin trávil v nemocnici s mamou pri bratovi takmer všetok čas, a tak bol svedkom aj bratovho blúznenia z horúčky, pri ktorom mu museli ruky a nohy priviazať o rám postele. Bolo to samozrejme desivé, no Yula nestrácala nádej ani keď šlo do najhoršieho, a vravela, že musia držať spolu, aby to zvládli. Marin objavil svoje Grisha schopnosti, keď sa mu mimovoľne darilo zahojovať bratove odreniny na rukách a nohách. Mama sa mu snažila zakázať v tomto liečení pokračovať, aby sa neuvrhol do nebezpečenstva, no Marin to nevedel ovládať, a tak nevedel ani prestať. Jedného dňa, krátko po Novom roku, Alex dostal veľmi silný záchvat kašľa a blúznenia, až napokon upadol do kómy. Nakoľko Alexovo telo stále neodpovedalo na liečbu, po dvoch dňoch v kóme prestal dýchať.

Yula po tejto udalosti mesiac takmer nerozprávala, iba krátke, úplne najnutnejšie vety. Marin sa doma teda cítil zle a snažil sa byť čo najviac vonku, čo však bolo v zime ťažké. Keď nakoniec matka začala viac rozprávať, musela Marinovi vysvetliť ťažké rozhodnutie, ku ktorému prišla – že keďže je Grisha, a oni nie sú z majetnej rodiny, najbezpečnejšie pre neho bude v Malom Paláci v Ravke, hoci sa bude musieť stať vojakom. Marin samozrejme toto rozhodnutie nevzal z racionálneho hľadiska, ale vysvetlil si to tak, že sa ho mama zbavuje, pretože miesto aby vyliečil brata, ho nechal zomrieť. Následne sa teda uzavrel a prakticky prestal rozprávať s mamou, ktorá ho nahlásila na ambasáde Ravky ako maloletú Grishu, ktorá sa chce pridať do druhej armády. Marin nijako veľmi neprotestoval, pretože sám nechcel byť s mamou, keď sa ho ona „chcela zbaviť“.

Marin teda dorazil do Malého Paláca na jar roku 1790 ako jedenásťročný. Keďže bol traumatizovaný, nevenoval žiadnu pozornosť výcviku a ani spoznávaniu ostatných, až kým raz narazil na desaťročného Rodyu, ktorý mal veľmi podobný prístup ku tréningom a učeniu sa. Postupne začal byť viac komunikatívny, najskôr len s Rodyom a neskôr aj s ostatnými, avšak bol stále emočne veľmi uzatvorený. Vnútorne bol neustále nahnevaný na mamu a sám na seba, a postupne začal byť nahnevaný na otca – keby nebol zdrhol, keď mal Marin len pár mesiacov, mohol mu zabezpečiť bezpečné vyrastanie v rodine a nemusel sa stať vojakom. Ako začínal byť nahnevaný na otca, začali sa o svojich otcoch rozprávať s Rodyom, až im jedného dňa, keď prišla na návštevu Rodyova mama, došlo, že pravdepodobne majú rovnakého otca. Marin o tom svojom samozrejme vedel len z rozprávania, no to, čo vedel, bolo celkom charakteristické – cikcaková jazva na pravom líci, sukničkár a člen gangu – a zhodovalo sa to s tým, čo vedel Rodya. Navyše sa ukázalo, že obaja otcovia sú z Ketterdamu, čo už znelo ako príliš veľká náhoda. Rodyova mama teda napísala list Charlesovi, bratovi ich otca, aby zistil, či Yula potvrdí, že sa v skutočnosti jedná o tú istú osobu. Marin sa postupne podozvedal, že v skutočnosti majú rovnakého otca, a že Charles, ich strýko, je bohatý obchodník, ktorý pomáha nemanželským deťom jeho brata, a samozrejme aj ich mamám. O nejaký čas neskôr Charlesa i stretol, keď ich prišiel navštíviť, a dostal od neho v strýkových očiach malý, ale v Marinových očiach obrovský finančný príspevok, takže ho prakticky ihneď začal mať rád. Vďaka Charlesovi mala i Yula dosť peňazí, a tak sa presťahovala do Os Alta, aby mohla byť blízko svojho syna, vďaka čomu ju Marin začal pomaly mať znovu rád.

Keďže Marin v tom čase bral všetko ohľadom armády na ľahkú váhu a neuvedomoval si nebezpečenstvá, ktoré existujú mimo Paláca, jedného dňa z paláca utiekol ku svojej mame, ktorá ho samozrejme hneď doviedla naspäť. Potom ho samozrejme vyššie postavení pokarhali a vysvetlili mu, že je byť mimo paláca je pre Grishe nebezpečné. Marin im však neveril a bol presvedčení, že chodiť von im zakazujú len preto, aby neprišli na to, že mimo palácu sa dá v pohode žiť. Preto utiekol druhý raz, kedy ale narazil na skupinku detí, ktoré sa „hrali“ so žabou zavretou v sklenenom pohári. Marin vždy mal rád zvieratá, no ohromne obľuboval žaby, takže sa vydal na záchrannú misiu, čo sa samozrejme daným deťom nepozdávalo. Prv sa mu začali posmievať za to, že je Grisha a žabí hrdina, a nakoniec konflikt vyústil v to, že jedno z detí žabu hodilo po Marinovi, čo pochopiteľne neprežila. Po tomto druhom úteku dostal omnoho výraznejšie napomenutie a tréningy navyše, no ani to mu nezabránilo utiecť tretí raz v pokuse nájsť tie deti a zbiť ich na oplátku za zabitie žaby. To sa mu samozrejme nepodarilo a keď prišiel naspäť do paláca, priradili mu vojaka, ktorý ho mal strážiť. To Marina samozrejme nahnevalo, pretože ujsť bolo omnoho ťažšie, keď mal na ňom niekto stále oči. I tak sa mu to však raz podarilo. Vtedy sa zatúlal do chudobnejšej časti mesta a v jednej z uličiek zahliadol, ako traja chlapi bili Fjerďana, a tak samozrejme utekal kade ľahšie naspäť, pretože s blonďavými vlasmi ľahko mohli považovať i jeho za Fjerďana. Tentokrát ho už pokarhal samotný generál a pohrozil mu väzením, ak znovu utečie. Až táto hrozba mu konečne dorazila do hlavy a prestal utekať.

Neznamenalo to však, že sa z neho hneď stal ukážkový kadet. Stále bol veľmi vznetlivý a pohltený v hneve voči otcovi, čo sa navonok prejavovalo tým, že sa často s niekým hádal alebo bil, a vo svojich hojičských schopnostiach sa prakticky nezlepšoval. Trvalo ešte takmer ďalší rok než sa Marin rozhodol pokúsiť nechať tento hnev odplávať, a hoci sa to snažil docieliť sústredením sa na štúdium, praktické schopnosti sa mu nezlepšovali, keďže mal stále isté sklony ničiť. Až keď tento hnev začal postupne ochabovať, začali sa aj jeho schopnosti zlepšovať a konečne sa mohol skutočne venovať svojej dráhe hojiča. Ako postupne prestával byť pohltený hnevom, i jeho sklony k násiliu sa znižovali a jeho sociálne schopnosti sa zlepšovali. Počas svojich 14 až 18 rokov sa pomaly stával priateľskejším voči ostatným Grishám a začal aj poslúchať nadriadených a do istej miery ich rešpektovať.

Medzi 15. a 16. rokom jeho života sa pomaly začalo ukazovať, že Marina akosi míňa tradičná puberta. Nikdy mu nezačala rásť brada či fúzy, nezhrubol mu hlas a nevyrástol do výšky. Za to mu ale do šírky povyrástli boky a hrudník, čo ho poriadne zmiatlo a zaslúžilo sa o mnoho vtipov na jeho účet. Rodya si z neho začal robiť srandu, že si bude musieť fúzy kresliť, čo Marin jedného dňa zo žartu spravil, ale začalo ho to baviť natoľko, že sa stali jeho „povinnou výbavou“.

Keď mal 18, začal chodiť s Meijing, o rok mladšou vetrostrojkyňou zo Shu Hanu. Užili si spolu dosť zábavy, no Marinovi došlo, že ju vnímal „len“ ako kamarátku, kdežto ona od neho očakávala iné pocity. Preto sa postupne prestali stretávať, no nešlo o žiadny turbulentný rozchod, a čas od času stále prehodili zopár slov.

V 20 sa Marin zúčastnil mesačnej misie v jednom z hlavných táborov, kde pôsobil ako asistent pre skúsenejších hojičov. Venoval sa teda najmä upokojovaniu pacientov, rozprávaniu sa s nimi a všeobecnej asistencii ak bolo treba vykonať náročný zákrok. Zotavujúci sa pacienti sa väčšinou radi pozhovárali, a tak sa Marin stretol s vojakmi s najrôznejšími životnými príbehmi a získal trochu väčší prehľad o svete mimo Palác.

Po návrate z prvej misie sa Marin začal venovať okrem všeobecného výcviku i metódam na upokojenie, uspanie či znecitlivenie pacientov, nakoľko v praxi videl, ako veľmi sú potrebné. Špecificky sa o tomto zhováral s Rodyom, ktorý je alchemik, a tak im debaty obom priniesli nový pohľad na vec.

V 22 bol Marin vyslaný na svoju druhú misiu, kde už vykonával viac ako len asistenčné činnosti, no stále pod dohľadom skúsenejších hojičov, tentokrát na mesiac a pol. Momentálne sa vracia do Paláca, kde pôsobí ako medik, naďalej trénuje a študuje, a voľný čas trávi hrou na klavíri, varením, a v teplejších mesiacoch záhradníčením. V studenších mesiacoch najradšej voľný čas trávi v posteli.