Mocné paže, široké ramená a zadymená štica sú všetko, čo Nikitu dlhý čas veľmi dôkladne charakterizovalo. V kováčskej dielni sa čmudu nedalo vyhnúť, rovnako ako špine za nechtami a mozoľom na dlaniach. Už ako malý chlapec pobehoval okolo Vasilyho a pomáhal svojmu otcovi kuť nástroje a zbrane. Odpudivé, však? Komu by sa už len mohol páčiť obor, len hŕba svalov, ktorá od nevidím do nedivím tlčie kladivom po železe v snahe ohnúť a podrobiť si ho? Nuž, jedna kvalitnejšia sprcha by mohla možno Váš názor zmeniť.

Viete čo majú spoločné jeho zvlnené, čokoládovo hnedé vlasy a slová, ktoré Nikkie vypúšťa často z úst? Rovnako ako lahodná pochúťka z kakaových bôbov, aj jeho slová majú častokrát sladkú príchuť. Jemné a podmanivé, priam slastné, také, čo Vás jednoducho opantajú a ulahodia Vám. Rád k ľuďom prehovára práve tak, aby im poláskal drobnú dušičku, čo ukrývajú v schránke z mäsa a kostí. Je láskavý, aspoň si to rád o sebe myslí, minimálne k tým ľuďom, ktorých uzná za hodných jeho priazne. Pokropí Vás bez väčších problémov spŕškou pochvál a komplimentov, aj keď ste úplné nemehlo a vyzeráte ako slamený strašiak na odháňanie škorcov. Možno to je tým, že on sám voľakedy, ako malý túžil počuť hrejivé, pochvalné slová z úst kohokoľvek a teraz to všetkým na vôkol vynahrádza.

Tí múdrejší a lepšie znalý Nikkieho ale vedia, že nie všetko čo povie cez prísne stiahnuté pery, ktoré sú ohraničené starostlivo udržiavaným strniskom, si treba aj skutočne vziať k srdcu. Jeho lichotivé slová sú často iba prázdne reči prenesené ako zdvorilostné, naučená frázy, ktoré mu majú vydláždiť cestíčku k Vášmu srdcu. Kto by koniec koncov nemal rád tak prívetivého chlapíka? Snáď len ten malý, večne ufúľaný chlapec, ktorý dával prednosť manuálnej práci pred vybavovaním sa so šľachtou či vysokopostavenými grišami. Malý palác mu však nedal na výber a Nikita sa prispôsobil svojmu okoliu.

Nikdy nemal problém zapadnúť. Nech bol jeho vzhľad akokoľvek odpudivý a jeho reči hoc ako neohrabané, nemal problém vnoriť sa do kolektívu. Na druhú stranu, dalo by sa polemizovať, či to nebolo spôsobené len tým, že nemal problém so samotou a obklopený ľuďmi svoju rolu outsidera nevnímal tak prisilno. Ako malý chlapec si v hlave často vytváral svoje vlastné ilúzie a príbehy s predstavami. Postupom rokov sa však jeho detinská fantázia skresala na neľútostné vnímanie reality. Zostala mu len nápaditosť, jedna z tých lepších detinských vlastností. Práve nápaditosť je jeho hnacím motorom.

Jeden by pri pohľade naňho povedal, že jeho mozog musí byť tvorený prevažne svalovými než mozgovými bunkami. On by na to namietol, ako často rád robí, že jeho mozog je tvorený ozubenými kolieskami, ktoré sa neustále točia ako perpetuum mobile. Jeho mozog nezastane, neustále premýšľa. Či už nad novými nápadmi, tak aj nad vecami, ktoré okolo seba pozoruje svojimi nevädzovo modrými očami. Dáva si na svojich myšlienkach záležať. Dokonca je schopný premýšľať aj nad nimi samotnými. Veci vo svojej hlave rozoberá a skladá ako skladačku, skúša rôzne uhly so zámerom nájsť najvhodnejšiu pozíciu. Nerobí to unáhlene, dáva si na čas ale keď je potreba, časom neplytvá. Dokáže sa rozmyslieť aj promptne a bez pochýb, že by sa rozhodol zle. Naučil sa konať pod tlakom a pritom sa nezlomiť.

Toho mladého kováča z neho snáď nevytepú úplne preč ani roky strávené v Malom paláci, kde sa prispôsobil vyberanejšiemu správaniu. On sa vždy, najmä v časoch voľna, bude zašívať v dielňach medzi materiálnikmi. Miesto hrubej, kováčskej zástery si nasadil modročervenú keftu a miesto kladiva vzal do rúk pravý oheň ale navždy v Nikitovi zostane divoká sila, ktorá je spätá s vyrastaním v ľadovom Permafroste na hraniciach s Fjerdou. Honosný život griše len prekryl jeho divoké spôsoby, ktoré potlačil do úzadia, pretože tak ako vždy - Prispôsobil sa. Nepochádzal z bohatých pomerov, a síce ako rodina kováča si mohli dovoliť viac než len chabý prístrešok a slamenú posteľ, Nikita si na to nepotrpel. Pohodlne spával na kamenných kachliach v dielni, pretože na konci namáhavého dňa plného práce, od únavy, ktorá ho zmohla bol schopný zaspať hoci kde, pokojne aj po sediačky. Aj teraz, po všetkých tých rokoch zbožňuje pocit úplného vyčerpania z manuálnej práce.

Či už je medzi svojimi – medzi éterálnikmi alebo medzi materiálnikmi, k obom skupinám gríš sa správa s rešpektom a to isté vyžaduje aj od ostatných, síce sa mu to často nedožičí. Neuprednostňuje svoj rád pred iným a dokonca ani ako jednotlivec sa nad nikoho nevyvyšuje. Griše vníma ako reálne bytosti, tak ako sám seba, nie ako prázdnu osobu definovanú len svojou schopnosťou. Prehnané sebavedomie ho minulo oblúkom. Často sa radšej v tomto ohľade drží pri zemi, svojimi schopnosťami a umom rozdúchať oheň sa zbytočne nevystatuje. Stačí, že on sám si je poriadne vedomí toho, kam až siahajú jeho hranice a aké peklo vie uzrieť svetlo sveta pod jeho velením. Nikto ostatný to zbytočne vedieť nepotrebuje. Je len pár osôb, ktoré skutočne poznajú rozsah jeho plnej moci a ešte menej osôb, ktoré ho okúsili na vlastnej koži a boli ušetrený skaze. Ak už má medzi prstami zažať iskru ohňa, nie je to nadarmo. Svoju moc používa s rozvahou.

Rozvaha ho však opúšťa v momente, keď ho pohltia prisilné emócie na to, aby ich zvládol spracovať a ukorigovať. Nie je dokonalý a neomylný, aj on chybuje. Obzvlášť pod náporom hnevu a smútku. Zväčša sa týmto dvom emóciám vyhýba a robí všetko pre to, aby sa aj oni vyhli jemu a nemusel sa za ne a svoje chovanie neskôr ospravedlňovať. Cesty Božie sú však nevyspytateľné a jeden nikdy nevie, čo mu prinesie pod nohy. Keď sa zamýšľa nad niečím takýmto podobným, dokáže byť z toho nervózny. Obecne ho znervózňujú veci, ktoré nedokáže predvídať a ovládať, o to viac, keď vie, že sa môže potenciálne prihodiť niečo zlé, čo ho rozhodí ešte väčšmi. Snaží sa byť optimista a nepoddať sa skepticizmu pretkanému pesimizmom, no občas sa nezaprie a neujde ani on svojim najhorším predtuchám a odvrátenej strane jeho ja. Takýto sa nemá rád rovnako ako nemá rád Fjerdanov.

Práve to dokazuje, že griše nie sú prehnité drusje ale ľudia, pretože ani Kit nedokáže vždy uniknúť ľudskému hriechu – predsudkom, ktoré neznáša ale aj tak sa im nevie vyhnúť, práve, keď ide o Fjerdanov. Tých, bez akýchkoľvek rozdielov, od istého času hádže všetkých do jedného vreca. Po jednej zlej skúsenosti sú všetci Fjerdania odpísaní ako naničhodní druskelle, ktorý nie sú hodní jeho láskavosti a rešpektu. Nemá s nimi zľutovanie. Pri nich sa na bojovom poli mení na krutého a chladnokrvného, síce jeho žily rozpaľuje okrem ťažko ukojiteľného hnevu aj jeho vnútorný oheň. Nezameňte si však jeho túžbu po pomste s neopravenými výbuchmi hnevu. S tými problém nikdy nemal. Ba naopak, bežne je krotkým spoločníkom, ktorého prítomnosť si ľudia či griše zväčša užívajú a hnev sa k nemu len tak nedostane.

Aj tie pery, prísne stiahnuté do jednej linky vedia vykúzliť pobavený úsmev, ktorý sa okamžite prenesie do jeho intenzívneho pohľadu nezábudkových očí, ohraničených výrazným, hustým hnedým obočím. Presne v tom momente mu mäknú jeho ostré rysy tváre a stáva sa z neho v očiach druhých Váš priateľ a nie nedostupná generálova bábka odetá v modrej kefte pretkanej červenou výšivkou, znázorňujúc, komu bezvýhradne patrí jeho lojalita.

OBLÍBENÉ
Manuálna práca

Zima

Nové vynálezy

NEOBLÍBENÉ
Neporiadok

Fjerdania

Predsudky

RAVKA - ČERNAS'T

Čo je to za život, keď ste večne na úteku? Žiadny. Rozhodne nie taký, aký by si pre seba vytúžila Alisa Kozlova a predsa jej nikto nedal na výber. Teda, samozrejme, zvoliť si mohla vždy – Buď bude utekať po zvyšok života pred nenávistnými druskelle alebo sa nechá nimi polapiť a dovliecť pred, takzvaný, spravodlivý súd Ľadového dvora. Možno keby pod srdcom nenosila svoje dieťa, možno vtedy by sa nechala odvliecť a upáliť na hranici so zviazanými rukami. Takto však mala motiváciu utekať naďalej. Schovávať sa v mestách a dedinách, identitu meniť častejšie než svoje ponožky. Ani len nestálo za zapamätanie si všetkých nových mien, ktoré si osvojila. Nikde nestrávila dlhšie než mesiac. Tak došla aj k Nikitovi. Len náhodou a nedopatrením, nevedno ani s kým. Prečo by totižto zámerne do tohto sveta priviedla ďalšieho človeka? Grišu ? Nevidela sa jej predstava, že by mala niekoho vystaviť rovnakému osudu, ako bola vystavená ona sama. Prv pod záštitou Malého paláca, naverbovaná a  prinútená k službám v Druhej armáde, neskôr prenasledovaná druskelle, pričom všetko po čom túžila, bol pokojný život obyčajného človeka.

K tomu, aby sa konečne zastavila na mieste ju prinútil až Nikita. Síce ešte nebol na svete, no jeho tehotná matka už vtedy vedela, že nebude môcť neustále cestovať s malým dieťaťom. Chcela mu dať o niečo lepší život, než neutíchajúci útek.

Našla pre nich miesto, ďaleko na severe. Bolo to nebezpečné, tesne na hraniciach s Fjerdou, v okolí Černasti. Druskelle rovno pod nosom. Alisa sa ale spoliehala na tvrdenie, že práve pod lampou je najväčšia tma a práve tam Griše nikto nebude hľadať. Presne tam sa spoznala aj s Vasilym, tepcom z rádu materiálnikov, ktorý si žil životom, po akom Alisa túžila. V ústraní a v pokoji ako mimoriadne nadaný dedinský kováč, ktorý nepoznal život v Malom paláci a ani strach z prenasledovania. Tesne pred tým ako Alisa porodila, si Vasilyho vzala za muža a rozhodla sa, že zostane práve s ním a spolu vychovajú Nikitu. Prestala dokonca používať aj svoje grišské schopnosti, len aby nevystavila svoju novú rodinu nebezpečenstvu. Prikrádala sa k ním len potajme a nepozorovane, vždy keď bola sama a nikdy sa nezmohla na viac, než bolo len rozpálenie kachlí, aby zbytočne neriskovala.

Nikita o svojom gišskom pôvode dlho nevedel. Vyrastal v domnienke, že je obyčajný chlapec, na ktorého sadla nepriazeň osudu a podlieha chorobám ľahšie než hoc ktoré iné dieťa. Aj napriek tomu však rástol a silnel pod vplyvom práce v kováčskych dielňach. Bavilo ho pomáhať svojmu otcovi, aj keď talent po ňom tak úplne nezdedil. Nie že by to bolo pre niekoho prekvapením. Všetci čo ich poznali o niečo lepšie, vedeli pravdu. Netrvalo dlho a dozvedel sa ju aj Nikita. Vasily nie je jeho biologickým otcom. Nijak zvláštne mu to však neprekážalo. Z času na čas ho premkýnala zvedavosť a matku zasypával mnohými otázkami o svojom pravom otcovi, jej odpoveď sa však nikdy nezmenila – Neviem; a tak sa s ňou napokon aj on uspokojil a viac sa nepýtal. Vasily sa oňho staral od mala a ani raz za svoj život nepocítil, že by ho nemal rád ako svojho vlastného syna. Rodičia mu dopriali všetko čo mohli, všetko okrem poznania, že aj on je Griša.

V nevedomosti nedbal nikto na to, s kým sa Kit schádza a priatelí. Napokon, často sa vytrácal sám do zľadovateného Permafrostu, kde kládol vlastné, svojpomocne skonštruované pasce a pozoroval severskú zver. Presne tam sa spoznal s Catom – Fjerdským chlapcom, ktorý z času na čas zablúdil tiež ďalej od svojej dediny než by mal a bližšie ku hranici s Ravkov.

Zo začiatku ich priateľstvo vôbec nebolo priateľstvom. Nie preto, že jeden by bol Ravkan a druhý Fjerdan. Mladí chlapci nemali ešte tak silno vybudované predsudky voči tomu druhému. Ich priateľstvo nebolo sprvu priateľstvom preto, že si liezli na územie a kradli si navzájom korisť z pascí. Boli viac rivalmi než priateľmi. To sa zmenilo až neskôr, časom, keď si jeden začal zvykať na prítomnosť toho druhého. Mnohokrát sa stalo, že Nikita obzeral spôsob akým stavia pasce Cato a skúmal jeho postup len na základe zostrojenia. Aj Nikitovi sa pár krát stalo, že pristihol zopodiaľ Cata pri tom, ako obhliadala jeho vymyslené nové mechanizmy. Čím viac času prešlo, tým viac Kit naberal na domnienke, že Cata pozná, až jedného dňa nabral odvahu a Fjerdana na potulkami Permafrostom oslovil. Ukázalo sa, že Cato nie je vôbec tak strašný. Jeden druhého učili nové spôsoby a predávali si navzájom aj to málo vedomostí čo mali. Cato učil Kita o Fjerde, dokonca aj zlepšil jeho Fjerdčinu pričom zas Kit na oplátku učil Cata Ravkavčinu. Napokon sa nestretávali len náhodne, vždy, keď kládli pasce. Ich stretnutia sa stali dohodnutým a chceným trávením spoločného voľného času, a čím viac času prešlo tým viac sa v mladom Kitovi rozprestieral nový, pomerne prekvapivý nepoznaný cit. Zaľúbil sa. Či chcel alebo nechcel, pocítil lásku voči Fjerdanovi.

To, že je to láska si uvedomil až vtedy, keď sa Cato bez slova vyparil a on pocítil vo svojom vnútri bolestivé, prázdne miesto vyhĺbené absenciou jeho najdrahšieho. Len strach z neznámej krajiny ho brzdil pred tým, aby prekročil hranice a vydal sa ho hľadať. Zostal tak doma, opustený, len v spoločnosti rodičov a nekonečne kopiacej sa práce. Tá bola vítaná, aspoň niečo ho rozptyľovalo a dostatočne zamestnávalo jeho myseľ. Neutiekal sa tak k myšlienkam o Catovi a nechal ho ísť.

Netrvalo to dlho a v ich dedine sa ocitla skupinka gríš z druhej armády. Nikita mal vtedy pätnásť rokov. Bol pristarý na to, aby sa oňho zaujímali griše svojvoľne. Dovtedy im nebol vystavený ani raz. Sám sa nazdával, že je to prvý krát čo vidí živú grišu, neuvedomujúc si, že býva pod jednou strechou s dvomi a na jednu sa pozerá každý deň do zrkadla. V tom období začal byť aj príliš chorľavý, poblednutý a vysilený. Sám to kládol za vinu len zlomenému srdcu, jeho mama však poznala skutočnosť a pohľad na chradnúceho syna jej lámal srdce. Spomínala si na časy, kedy chcela dopriať svojmu dieťaťu lepší život než žila ona, život bez strachu. Takto dospievala len k zdaniu, že sa sám dlho nedožije a začala ju nahlodávať myšlienka, či nebude predsa len lepšie podrobiť Nikkieho testovaniu gríš a nechať ho odviesť do Malého paláca.

Nikkie si nikdy nemyslel, že by mohol byť griša a mať s nimi čokoľvek spoločné až do chvíle, čo po prvý krát pohol plameňom; to znamenalo, že je plamenníkom z rádu éterálnikov. Koľká že to len pocta. Snáď keby bol tepec, materiálnik, prejavil by viac radosti a možno ak by vôbec nebol griša a nemusel opustiť rodičov a kováčsku dielňu svojho otca, radoval by sa ešte viac. Táto nová informácia ho len väčšmi zarmútila. Akoby nestačilo, že Kita opustil najdrahší priateľ, teraz musel aj on opustiť svoj domov.

Čo sa stane, keď sa Cato vráti a ja tam nebudem naňho čakať? Kládol si túto otázku mnohokrát, dokonca aj po rokoch života v Malom paláci. Po rokoch, počas ktorých mal na to meno dávno zabudnúť. Kit nikdy na svoju prvú lásku nezabudol, nemohol. Bol priveľmi sentimentálny. V myšlienkach mu bol stále verný, síce používaním svojich novonadobudnutých schopností sa jeho vzhľad radikálne zlepšil a stal sa príťažlivým, čo pár krát aj využil vo svoj prospech. Na konci dňa sa ale vždy vracal k tejto myšlienke. Čo by bolo, ak..? Vôbec mu nenapadlo, že za Catove neohlásené vyparenie sa, môžu druskelle a už vonkoncom mu nenapadlo, že ak sa vráti, bude súčasťou skupiny, ktoré odhalia griše na hraniciach, medzi ktoré patrili aj jeho rodičia. Nazdával sa, že Cato by jeho rodine nikdy neublížil, veď predsa bol do toho chlapca zaľúbený a práve tá láska mu zastierala pohľad. Neuvedomoval si, že Cato to nemusí cítiť tak isto a vonkoncom si nebol vedomí toho, akú nenávisť voči grišiam doňho vštepia druskelle. Presvedčil ho o tom až list od jediného preživšieho, list od Vasilyho, jeho otca. Písalo sa v ňom ako skupina druskelle prepadli ich dedinu a uniesli spolu s pár ďalšími grišami aj jeho mamu. Nezabili ich na mieste. Odviedli ich do Djerholmu ako väzňov, kde predstúpia pred súd. Vasily mu v liste opísal Fjerdanov a Kit v nich spoznal aj jeho starého priateľa.

Pocítil zradu a opäť, po druhý krát sa Catovým pričinením Kitom rozľahol pocit bolestivej prázdnoty. Jedna vec bola zanechať ho osamelým, druhá vec však bolo zajatie jeho matky. Všetky griše vedeli ako končia ich fjerdské súdy a aj Nikita bol o tom veľmi dobre uzrozumený. Cato mu zabil matku. Ako sa odpúšťa niečo také? Prosto. Niečo také sa neodpúšťa.

Nikita zatrpkol na všetkých Fjerdanov, či už patrili medzi druskelle alebo nie, začal nimi pohŕdať. Bolo mu jedno, čí sú mladý, starý, ženy alebo muži. Od toho momentu k nim necíti žiadnu ľútosť a súcit, iba nevôľu a znechutenie. Svoju ľudskosť im nedopraje. Zaumienil si, že ak ich tak vehementne označujú za drusje, dá tomuto osloveniu zadosťučinenie a bude tým najhorším, ktorý ich postretne. On bude tým, kto roztopí ich ľadovú krajinu a spáli ju na popol. Kit svojím plameňom očistí duše druskelle presne tak, ako to tvrdia oni o sebe.

Jediný človek, ktorý je schopný túto nenávisť skrotiť a udržať Nikkieho na uzde je generál Egorov, ktorý mu ponúkol miesto medzi jeho osobnými strážami.