Ravka nie je jej pôvod a ani miesto narodenia. Netuší kde presne sa narodila, no je možné, predpokladá, že to bol Shu Han, kvôli jej veľmi výrazným črtám, ktoré so sebou niesla vo vienku.

Bola v malom pletenom košíku, s dekou a nejakými kvetinami. To je všetko čo vie o počiatkoch svojho života. Našla ju mladá žena neďaleko svojej domoviny v poly, ktoré sa práve začalo oberať. Zobrala so sebou domov košík s dieťaťom, vyložila ho na stôl a premýšľala. Čo ak tam niekto to dieťa iba na malý moment nechal a teraz ho hľadá? Mala by ho zobrať späť? Alebo ho zoberie radšej do domova, kde bude vyrastať v lepších podmienkach ako tu? Bolo mnoho otázok, ktoré sa mladej plavovlasej Marii preháňali hlavou keď hľadela na dieťatko v košíku. Spinkala, nekričala a ani sa nijako nejedovala. Možno na moment mala pocit aj, že dieťatko nedýcha. Preto priložila svoje drsné ruky na telíčko dievčatka, ktoré si vtedy trochu hlasnejšie vzdychlo. Pootvorilo oči a jej pohľad sa stretol s mladou ženou. Bola prekvapená, že dievčatko vyzeralo tak ako vyzeralo. Nemohla si ho nechať, určite ho niekto stratil a netreba sa pliesť do cesty ľuďom so Shu Hanu. Ona ani jej manžel síce Grishami neboli, no jeden nikdy nemohol veideť, na koho narazí. Či už vojna alebo nie, mladá žena nemala srdce dieťa zobrať späť na pole a nechať ho tam na noc. Keď dorazil domov aj jej manžel, Nikita, prekvapilo ho, že na stole ho namiesto večere čaká malé dieťa. „Odkiaľ si ho dovliekla? Maria, vieš, že toto nie je správne.“ Rozhorčoval sa hodiny pričom dievčatko sledovalo po očku dvoch ľudí, ktorí nad ňou práve vyslovovali rozsudok smrti alebo života. Bol to život, ktorý nakoniec zvolili. Nechali si dieťa, bezmenné a bez toho aby vedeli, čo je zač. Neskôr sa to ku ním vráti ako životná chyba, ktorú si jej otec neodpustí. Nazvali ju Sabrina prvým menom, lebo nebola z Ravky a nechceli aby nosila tradičné meno a Maria, po jej mame. Dlho potom čo sa objavila u nich doma nikto o jej existencii nevedel. Prvé roky svojho života vlastne ani nechodila mimo ich drevený dom. Bývali neďaleko mesta Poliznaya, kde jej otec pracoval a jej mama obrábala zase polia, na ktorých dievčatko našla. Až neskôr sa rozšírili reči o tom, že mladí pár si adoptoval dieťa. Z Keramzinu, z domova a nie, že ho našli na poly v pletenom košíku.

Ak išlo o jej detstvo, nemala sa na čo sťažovať. Chodila s otcom do mesta keď na to už mala vek, aby navštevovala miestnu školu, ktorá jej venovala aspoň základy jej učení. To čo k životu potrebovala. Nikdy nepredpokladala, že by sa jej osud mohol nejako zmeniť a mohla by robiť niečo iné ako jej mama. A ju zaujímalo to čo robila. Keď sa neučila čítať alebo písať, venovala sa rastlinám, ktoré s veľkým nadšením zbierala v neďalekom lese. Ukladala si ich do svojich zápisníkov a vytvárala si tak svoj herbár. Na svoje siedme narodeniny od otca dostala prvú knižku, ktorá sa venovala práve rastlinám a ich využitiu. Tam začali aj jej základy prírodného liečiteľstva. Chcela byť liečiteľka, možno nie hospodárka ako jej mama, ale stále to boli rastliny. Tie jej venovali komfort, ktorý tak veľmi potrebovala. Boli totiž zvláštna rodina. Mali sa radi, rodičia jej dávali všetko čo potrebovala a aj niečo navyše. Stále bolo ale zjavné, že nie je ich. Boli to jej oči a črty tváre, ktoré prezrádzali to, že nie je ich.

To bol kameň úrazu, ktorý akosi nenapomáhal jej zapadnutiu do spoločnosti. Často sa stretávala s komentármi, že je špinavá a mala by sa vrátiť späť tam odkiaľ došla. Bola cudzinec vo svojej krajine, ktorú považovala za svoju domovinu. Nič iné totiž ako Ravku nepoznala. Ľudia boli ale veľmi zlomyseľní a nedokázali prijať niekoho, kto im aspoň trochu nie je podobní. Shu Han sú nepriatelia, ona je Shu, čím sa z nej automaticky stával nepriateľ. A zlomyseľní ľudia vychovávajú ešte zlomyseľnejšie deti. Neutiekla tak komentárom a narážkam na svoju osobu ani v škole. Deti sa jej smiali, ťahali ju za vlasy alebo si zaťahovali oči do strán, aby tak napodobnili tvar jej očí. „Je Shu, musí si na to zvyknúť ak chce existovať tu.“ hovorievali spolužiaci ak sa jej niekto zastal. Ona bola bezbranná a tak trochu nevedela, čo voči tomu urobiť. Nedokáže zmeniť zmýšľanie ľudí, do ktorých je zakorenená nenávisť a xenofóbia od malička.  Ani jej rodičia sa nesnažili. Síce svojej dcére doma povedali, že to nemá počúvať lebo tie slová nemajú hodnotu, nič viac s tým ale nikdy neurobili.

Nakoniec to bola možno karma, ktorá im to vrátila alebo iba slová jej otca vtedy na dieťaťom na stole. Do školy došli otestovať deti, či sa medzi nimi nájde grisha alebo nie. Pochybovala, že by sa mohla stať grishou alebo že na to vôbec má predpoklady. Nepoznala síce svojich pravých rodičov, pochybovala však, že ak by aj jeden z nich bol grishou, dokázal by prežiť v Shu Hane dostatočne dlho na to aby mal dieťa.

„Podaj mi ruku. Neboj sa, nebude to bolieť.“ Povedala jej žena v modrom kabáte. Ona ku nej natiahla svoju ruku, čakajúc nič. Nečakala nič, iba chvíľkovú bolesť a nasledujúce „môžeš ísť“. Stalo sa však niečo čo nečakala ona ale zjavne nikto z tam prítomných. Test, ktorý v jej očiach nemal nič preukázať, preukázal niečo. Niečo čo spustilo v jej živote špirálu udalostí. Nedovolili jej ísť ani domov. Zobrali ju so sebou do paláca, na miesto kde patria práve ľudia ako bola ona. Grisha. Z nejakého dôvodu bola Grisha. Prosila sa po ceste, že to bola určite chyba a Grisha nie je. Nemohla byť Grisha, nemala po kom. Vtedy na ňu dosadla nevedomosť o tom, kto vlastne je. Bola ešte dieťa, mala iba desať rokov, keď ju odtrhli od niečoho čo poznala. Nebolo to síce najlepšie, ale stále to bol jej život.

Jej život, ktorý sa od základov zmenil. V paláci sa jej dostávalo ako-takého rešpektu. Síce sa nikdy úplne nevyhla nepekným pohľadom alebo tichým šepotom na chodbách, ktoré niesli slová oveľa lepšie ako tie ošúchané a drevené v škole. Čo mala počuť počula a počula aj to čo počuť nechcela. Tu ale jej pôvod už nepredstavoval tak veľký problém. Bola tu iba ako ďalšia časť skladačky. Nosili sem normálne deti, každý rok aspoň pár, ktoré boli hodené do studenej vody rovnako ako ona. Prvé mesiace boli ťažké, pretože sa cítila osamelo a nemohla cítiť teplo rúk svojej matky. Tá sa jej ale neobťažovala poslať ani list, aby niečo povedala. Prvý list došiel až rok potom čo ju odtiahli do paláca. A ani ten list nebol plný lásky a nekonečného vyznania. Skôr to bolo upozornenie, vyslovenie nespokojnosti s tým, čo sa stalo.

 

Sabrina,

dlho som premýšľala čo by som ti mala napísať do listu. Ja aj tvoj otec sme šokovaní z toho čo sa pred rokom stalo. Keď si sa nevrátila zo školy a tvoja učiteľka, tvojmu otcovi oznámila, že ťa odviedli do paláca pretože si Grisha. Vedela si o tom, že si Grisha alebo nie? Vieš čo to pre nás znamenalo? Začali si po nás ľudia ukazovať a vykrikovať, že sme si doma vychovali Grishu aby som ohrozili dobrí a pracujúci ľud Ravky. Teraz po roku sa to zlepšilo. Aj preto som sa neozvala skôr, potrebovali sme to nechať trochu ustáť. Hlavne kvôli tvojmu otcovi, ktorý je doteraz presvedčený, že to bola chyba. Chyba, keď sme si ťa nechali doma. Vieš, že ja som sa vždy snažila presvedčiť tvojho otca o opaku. No keďže si Grisha... možno mal pravdu. Mohlo byť lepšie ak by som ťa vrátila späť na pole alebo dala do detského domova. Ľudia sa nás boja, neveria nám. Prosím Rena, ak nemusíš nevracaj sa už nikdy domov. Niektorí ťa čakajú s vidlami a ohňom. Teraz si už nebezpečenstvom, nie požehnaním.

Mama.

​

Tento list hodila do šuflíku a nechala ho tam dosť dlho stáť. Niečo takéto potrebovala na to aby sa úplne odpútala od toho čo ju brzdilo v rozvoji. Bola mladá a všetci jej hovorili, že čím mladšiu ju zachytia, tým viac sa dokáže naučiť. A v Malom paláci teda naozaj išlo hlavne o to, aby sa učila. Z kníh a prakticky. V momentoch kedy začala ľuďom hojiť menšie rany si uvedomila, že možno ju podvedomie viedlo k prírodnému liečiteľstvu. Aj k tomu mala možnosť a lepšiu možnosť sa vrátiť práve v malom paláci. Nemala byť tak úplne vojak ale musela ovládať aspoň základy sebaobrany. Učila sa vlastne všetkému k čomu ju viedli jej mentori. Mame venovala iba veľmi zriedkavé odpisy a veľmi stručné. Nikdy nehovorila o tom aké je byť grishou. Vždy to bolo iba niečo podobné „áno mám sa dobre“. Mala pocit, že ju aj tak nič úplne nezaujíma. Či ju vôbec zaujíma jej dcéra.

V paláci sa cítila viac doma ako kedysi niekde inde. Síce v živote poznala len jedno miesto, nikdy tam nezapadla. Tu mala oveľa viac voľnosti, kamarátov a učiteľov, ktorí boli jej vzormi. Teplo a bezpečie paláca ju ukľudňovalo Privádzalo ju do stavov vyrovnanej mysle a duše. Niečo čo by nikdy nepredpokladala, že dosiahne. Pobyt v paláci so sebou prinášal aj zábrany, ktoré sa potrebovala naučiť prestúpiť alebo aspoň ignorovať. Vojna bola jednou z týchto zábran. Mala čerstvých šestnásť keď ju prvýkrát vyslali z paláca von a miesta kde bola potreba. O vojne iba doteraz počúvala ale nikdy ju na vlastné oči nevidela, nepocítila na svojej pokožke. Keď ju ale ofúkol piesok z miest, ktoré sa dotýkali nekonečnej temnoty, došlo jej, že doterajšie predstavy o svojom živote môže úplne vymazať. Temnota mala byť teraz realitou, ktorú mala stretávať denno denne. Nebola vojak, nebojovala ale pomáhala tým ktorý bojovali. Teória a realita sa líšili, nebolo to ale prvýkrát čo niekomu hojila rany. Tak trochu to bolo ale znovu, hodenie do studenej vody aby sa naučila plávať. Niekoľko mesiacov na fronte ju ale zmenili a dokázala brať isté momenty neutrálne. Stále ju ale desila temnota, ktorá sa vznášala nad zemou ako viditeľný vzduch. Pripomienka toho prečo tu vlastne dneska sú. Neželala si do nej niekedy vstúpiť. Želania či neželania, musela robiť čo sa jej povedalo. Keď sa dostala prvýkrát na posádku, ktorá mala prejsť, musela sa na to psychicky pripravovať. Minimálne tri hodiny pred tým ako sa niečo také stalo. Vtedy si uvedomila ako veľmi sa bojí nekonečnej temnoty. Neboli to volkry, ale temnota, ktorá sa dotýkala jej tela celý čas kým nedošli na druhý koniec. Odvtedy prechádzala už niekoľkokrát, ale rituál jej ostal stále ten istý. Rada ale radšej ostávala iba na jednej strane, v zdravotníckom stane kde sa starala o zranených.

„Mashenka, hľadajú ťa v hlavnom stane.“ Slová, ktoré mali znovu, zmeniť chod jej života. Bez premýšľania sa pustila toho čo robila v momente a rozišla sa spolu s vojakmi smerom k hlavnému stanu. Nikdy pred tým do hlavného stanu nevstupovala, nemala dôvod a nemohla. Tam chodili iba najbližší ľudia samotnému generálovi. Čakala, že je tam niekto zranený, niekto dôležitý a potrebuje aby mu niekto... napríklad napravil kosti. Nikto taký sa tam ale nenašiel a ona sa začala cítiť neisto. Prehodnocovala vo svojej hlave, či urobila niečo zle. Nikdy nešla mimo pravidiel, dávala si pozor na svoju robotu, robila ju úhľadne. Mashenku čakalo však oveľa väčšie prekvapenie. Generál jej predložil prosbu, alebo skôr, príkaz, ktorý ona mala nasledovať. Vraj si ju vybral spomedzi všetkých na to aby mu robila osobnú stráž. Keď tieto slová vyzneli z jeho úst, niektorí si niečo zašepkali, odkašlali si alebo si neodpustili tiché zamrmlanie si popod nos. Ona tam stála ako obarená horúcou vodou a prv jej nedošlo, že čaká. Na jej odpoveď, ktorá z jeho pohľadu, zjavne mala byť iba pozitívna. A bola by hlúpa keby nepovie áno. Všetko zjavne smerovalo k tomuto momentu. Aby bola niekde inde, cítila sa aspoň trochu dôležito medzi ľuďmi. Pretože celý život sa cítila mimo tento svet a aj keď si našla tých pár kamarátov, nikdy úplne nezapadla. Mala mnoho dôvodov prečo povedala áno. Jedno z nich možno bola aj jej vlastná pýcha, ktorá iba o trošičku postúpila vyššie.

Stála pri ňom, alebo teda väčšinu času za ním lebo nebola až tak dôležitá ako jej zvyšný dvaja kolegovia. Bola tam pre istotu, ak by sa niečo pokazilo alebo sa niekomu nedopatrením zlámali kosti. Naozaj bolo ironické, že si vybral zrovna ju. Keď ju desila hlboká tma a nekonečno, ktoré ponúkala. Na svojich dvoch kolegov si ale privykla rýchlo. Stali sa jej nájdenou rodinou, ktorú tak dlho potrebovala. A nie len oni, ale aj on, bol rodinou. O to silnejšie puto si k ním časom vytvorila a mala na pleciach zodpovednosť hlavne ich životov.